Parabola.cz

Takmer nikto si to neuvedomuje, ale podľa platného zákona sme všetci, koľko nás je, umelci. Autorské právo hovorí o tom, že každý prejav duševnej činnosti s individuálnym charakterom ustanovený v akejkoľvek podobe nezávisle od hodnoty, určenia a spôsobu vyjadrenia je dielo. V praxi to vyzerá asi tak, že ak si pod sprchou budete pospevovať v rytme zmeny teplej a studenej vody, vytvorili ste dielo a máte právo na jeho ochranu. Zákon totiž definuje, že autorské právo na dielo vzniká okamihom, keď je dielo vyjadrené v podobe vnímateľnej zmyslami bez ohľadu na jeho podobu, obsah, kvalitu, účel alebo formu jeho vyjadrenia. Aby ľudia mohli ešte vôbec niečo vytvoriť, tak treba povedať, že zákon definuje aj to, že ochrana sa nevzťahuje na myšlienku, spôsob, systém, metódu, koncept, princíp, objav alebo informáciu, ktorá bola vyjadrená, opísaná, vysvetlená, znázornená, alebo zahrnutá do diela.

Vráťme sa ale k sprche. Vytvorili sme dielo a čo teraz s ním? Mnoho ľudí a vlastne drvivá väčšina si ihneď po sprchovaní dielo neuloží ani len na papier, nezapamätá si ho a jednoducho ho nechá zaniknúť. Málokto si pritom uvedomuje, že jeho dielo už mohlo byť odcudzené. Sused si dielo odpočul cez vetracie okienko a použil ho pre pesničku, ktorá sa neskôr stala slovenským hitom. Aj keď skutočnému autorovi budú jej tóny pripadať známe, ťažko dokáže porušenie zákona. Riešením by mohlo byť namontovanie nahrávania do sprchy. Sused sa medzitým stal už známym umelcom, pretože si ho pod ochranné krídla zobrala "umelecká lobby". Tá sa postará nielen o distribúciu diela, ale i o jeho ochranu a tu už žiadny zákon nepomôže. Z diela sa stane dobrý kšeft. Za každé jeho použitie podľa zákona totiž prislúcha autorovi odmena. Autor spod sprchy ochranu svojho diela zobral na ľahkú váhu. Jeho sused dielo v podobe pesničky zhodnotil tým, že ho poskytol ľuďom so správnymi kontaktami. Keby si ukradnutú pesničku pospevoval s gitarou len kdesi v podchode, zarobil by zopár drobných a nikto by sa nič nedozvedel. Predstavme si teraz ale iný prípad. Všetci sme síce umelci, ale sme dosť leniví na to, aby sme si zapisovali a chránili svoje diela. Umeleckú tvorbu nechávame teda na iných s dôverou, že našu dôveru nezneužijú.

Ak sa chceme vzdelávať a zabávať, môžeme si kúpiť knihy, časopisy, lístky do kina, divadla, cirkusu, prípadne si zapnúť rozhlas a televíziu. Nakoniec ale zistíme, že najviac času i tak strávime pri televíznej obrazovke. Pozeráme súkromné televízie, ktoré sa svojím bulvárnym obsahom snažia vtlačiť do nášho podvedomia čo najviac otvorenej i skrytej reklamy a prepíname na verejnoprávne televízie v nádeji, že tie nám poskytnú za priame financie kultúru vyššej hodnoty. Práve tu ale zistíme, ako sa autorské práva v rámci verejnoprávnych televízií dokonale zneužívajú v neprospech celej verejnosti. Táto inštitúcia verejného záujmu je totiž dokonalým príkladom všetkých negatívnych javov súvisiacich s porušovaním zákona. Ako už bolo naznačené, vytvorenie diela nie je až taký veľký problém, ako jeho samotná distribúcia a predaj zákazníkom. Každý umelec, a teda každý z vás by bol asi v siedmom nebi, keby mal dopredu zaručené peniaze bez ohľadu na to, čo, koľko a v akej kvalite vytvorí. A takto to vlastne na Slovensku vo verejnoprávnej televízii funguje! Pravdupovediac je to ešte horšie, pretože diváci neprispievajú na tvorbu programov a chod tejto inštitúcie dobrovoľne, ale celý tento proces sa deje iba pod tlakom zákona.



O tom, že samotný zákon o povinnej platbe koncesionárskych poplatkov je nedokonalý svedčia obrovské počty divákov, ktorí svoju nespokojnosť so stavom hospodárenia a vysielania STV vyjadrujú vo forme protestného neplatenia poplatkov. Takáto dlhoročná forma upozornenia divákov podporovaná dokonca verejnou výzvou bývalej ministerky financií však žiadnu pozitívnu zmenu v hospodárení a kvalite vysielania nepriniesla. Ani nemohla, pretože terajšia podstata fungovania STV nie je založená na princípe platného zákona, ale na princípe nepísaných zákonov vytvorených politickými a mocenskými skupinami, ktoré túto televíziu ovládajú. Keby sa v STV uplatňoval platný zákon, tak tá by vysielala čo najviac programov z vlastnej tvorby. Optimálne by dokonca bolo to, aby jeden z jej dvoch programov bol založený čisto na programoch vyrábaných v STV a druhý program by síce obsahoval približne jednu pätinu prevzatých programov, ale s tou podmienkou, že by nakupoval iba tie, ktoré si nekladú obmedzenia vo vzťahu k vysielacím právam. A teraz sa dostávame k jadru jedného z problémov. Slovenský občan je povinný financovať si svoju verejnoprávnu televíziu. Štát, a teda i STV je povinná dopraviť k divákovi kvalitný signál po stránke technickej i obsahovej. Ak si zoberieme na mušku iba technickú časť, potom už v tejto najzákladnejšej činnosti dlhodobo dochádza k porušovaniu zákona.

Na Slovensku existujú desiatky tisíc občanov, ktorí platia koncesionársky poplatok, ale nedostávajú za to k dispozícii kvalitný signál v rámci platnej normy. Keby STV bola zákonnou a skutočnou verejnoprávnou televíziou, sama by vo svojom vysielaní divákov usmerňovala, ako majú postupovať pri domáhaní sa svojich práv. Toto by znamenalo nadviazať priamy kontakt s divákmi cestou obrazovky a toto sa nehodí do scenára jej mocipánov. Takýto program by bol pre STV príliš lacným vyplnením vysielacieho priestoru, pútal by pozornosť divákov a ešte by mohol vyvolať nežiaduci tlak diváckej verejnosti na chod STV. Nehovoriac o tom, že samotným tvorcom takejto relácie by okrem normálnej mzdy nič navyše nepriniesol! A to ešte nehovoríme o tom, že akonáhle by sa samotná podstata vysielania STV v priamom prenose stala verejne kontrolovateľnou, divákov by predsa mohlo napadnúť i skúmanie samotného obsahu vysielania. Nejde teraz o to, či bolo nutné kvôli niekoľkým záberom poslať celý štáb na výlet do Egypta. Dôležitejšie je odhaliť princíp, ako sa v STV narába s verejnými financiami vo vzťahu k jej hospodáreniu a vo vzťahu k nákupu programov. Je totiž zábavné poznať verejné tajomstvo o tom, že STV programy vyrába draho, ale tí istí ľudia dokážu vyrobiť programy omnoho lacnejšie tak, že ich vyrábajú mimo STV na nastrčené firmy, avšak v pracovnom čase a na zariadeniach verejnoprávnej televízie. NKÚ síce vo výsledkoch svojej kontroly naznačila viac ako dosť, ale deformovaná moc televízie a jej mocipánov dokázala, že v STV na túto tému verejnú diskusiu nie je možná. Bude preto zaujímavé pozorovať činnosť nového vedenia tejto inštitúcie. Na to, aby predstúpilo pred svojich koncesionárov, nepotrebuje ani halier navyše a vlastní k tomu výhradné autorské práva. Diváci by už konečne chceli vidieť a vedieť, kam sa tratia tie stámilióny korún. Dozvieme sa už trocha pravdy o verejnoprávnej televízii v priamom prenose?

Ing. Ján Luterán