Parabola.cz

Jedným z mojich najväčších želaní od samého začiatku využívania televízneho a satelitného príjmu bolo vždy zachytenie signálu s čo najmenšou anténou a parabolou. Viedli ma k tomu viaceré dôvody spojené s problematikou príjmu televíznych a satelitných signálov. Odkedy mi pamäť slúži, tak v rodných Košiciach sme v éteri zháňali čo sa len dalo a okrem československých programov sme sa najviac vytešovali z príjmu programov maďarských. Žiadne iné zahraničné programy v našom dosahu neboli. Na zachytenie signálu z vysielača Tokaj na kanáli č. 4 však bola potrebná velikánska anténa, ktorú otec vyrábal pre seba a pre známych z roxoru a mne tá vec ako malému chlapcovi už vtedy pripadala ako niečo zložité a obrovské. Neskôr som neustále prelaďoval tuner televízora v snahe zachytiť nejaký signál ďalšieho programu a rozmýšľal som, prečo je tá naša anténa na vysielač Dubník omnoho menšia a tá na zahraničné programy musí mať taký veľký rozmer. V určitých obdobiach roka som pri ladení na obrazovke objavil zvláštny šum v obraze, z ktorého sa nakoniec doladením podarilo detekovať zvuk v ruskom jazyku. Otec sa na výrobu takejto antény nenechal nikdy prehovoriť a to nielen z dôvodu veľkosti antény, ktorá bola ešte väčšia, ako na príjem maďarského programu. Po roku 1968 s príchodom ruských vojsk stavba antény na ruské programy už do úvahy ani neprichádzala.

Začiatky môjho amatérskeho satelitného príjmu boli znova v znamení veľkých antén a paradoxne profesionálne začiatky i v znamení ruských programov. Najprv som experimentoval s príjmom signálu z družice Intelsat 60° východne. Výkon družice bol veľmi malý a pre zachytenie signálu sme museli používať čo najväčšie paraboly. Tie sme najprv pracne zhotovovali zo zložitých nosných konštrukcií s následným procesom laminovania samotného paraboloidu. Ako forma sa využívalo betónové kopyto vyhladené tzv. metódou “pálenia”. Výsledok nevyzeral esteticky príliš vábne a prepočítané ohnisko nesedelo. Hľadať sme ho museli pomocou odrazu slnečných lúčov. Laminátová parabola s nalepeným staniolom bola vo vtedajšej dobe jediným prístupným základom pre prvé amatérske experimenty. Pre pasívne konvertory rozmer 1,5 m nestačil, a preto som sa snažil zadovážiť si kvalitnejšiu a väčšiu parabolu. Keďže som v tej dobe pracoval na úseku rádioreléových spojov, mal som prehľad o krásnych hliníkových parabolách s priemerom 3 m, ktoré ako vyradené ležali v lokalite rozhlasového vysielača neďaleko Popradu. Po zložitom vybavovaní sa mi jednu podarilo presunúť do Prešova a zahájiť experimenty. Súbežne s tým sa mi podarilo získať i ďalšiu vyradenú, avšak omnoho menšiu parabolu z mobilných spojov, ktorá sa už dala namontovať na susedov balkón, keďže môj byt v paneláku bol severne orientovaný. No a práve možnosť jednoduchšieho mechanického nastavenia paraboly a experimentovanie s ohniskom nakoniec priniesli úspech z družice Intelsat 60°E na programe Music Box. Dlhoročné oduševnenie a zápal pre satelitnú techniku mi aj v zamestnaní prihral oživenie prvého profesionálneho satelitného zariadenia na príjem ruského programu z družice Gorizont 4. Po roku 1989 s pádom železnej opony a s nástupom prvej Astry na scénu nastal čas pre zmenšovanie rozmerov parabolických antén. Dôvodom bol hlavne zvýšený výkon tejto družice v kombinácii s nástupom nových typov konvertorov so zníženým číslom. Svoju obľúbenú parabolu som najprv vymenil za parabolu Kovosat s priemerom 120 cm, ktorá bola čoskoro vystriedaná offsetovou anténou 110 cm. S vývojom doby k nej neskôr pribudla offsetová parabola s priemerom 90 cm. V roku 2000 som si namontoval ďalšiu parabolu s rozmerom 60 cm a neskôr s motorom typu SM2Uni som skonštatoval, že pri jej precíznom nastavení na obežnú dráhu je príjem postačujúci na hlavné družice. Zo 60 cm paraboly sa neskôr stal štandard pre príjem signálu zo šiestich družíc motorickými zariadeniami SLOVSAT®. Keď som 60 cm parabolu chcel použiť vo svojej podkrovnej pracovni cez dvojité sklo na družicu Eurobird, mal som problémy so stabilným príjmom.



Potom sa objavil konvertor Invacom a ten sa javil ako najlepší a signál sa vylepšil. Najväčšie prekvapenie nastalo po nástupe konvertora Golden Interstar 0,3 dB, s ktorým som dosiahol najlepší príjem signálu v histórii za mojím dvojitým oknom. Nedávno, keď som na výstave SAT EXPO 2003 vo výstavnom stánku firmy Gibertini uvidel najmenšiu parabolu s priemerom 40 cm, vedel som, že je to najlepší etalón na kontrolu konvertorov. Dohoda sa podarila a parabolu som si z výstavy priviezol domov. Pani Guendalina Guidi ako šéfka oddelenia predaja a marketingu bola veľmi ochotná a anténu mi poskytla za účelom jej otestovania na Slovensku. Dohodli sme sa, že jej na oplátku pošlem časopis Solid Europe so zistenými poznatkami. Pravda je totiž taká, že ešte predtým som sa v stánku Gibertini rozprával o vystavovaných exponátoch s jej kolegom. Zaujímalo ma, na aké trhy uvedenú maličkú anténu vyvážajú. Dotyčný mi odpovedať nevedel, a tak som mu sám pomohol tým, že som spomenul Nemecko, kde by som predpokladal možnosti využitia takejto malej antény. Miniatúrna anténka sa nakoniec ocitla v mojej pracovni v Prešove. Niekoľko dní som sa dôsledne venoval jej testovaniu za rôznych poveternostných podmienok, ktoré, samozrejme, zhoršovali signál prichádzajúci z družice Eurobird už tak dosť degradovaný dvojitým sklom strešného okna. Výsledky považujem za mimoriadne úspešné! Takpovediac, už sa takmer naplnilo jedno z mojich najväčších želaní.

S miniatúrnou parabolkou a konvertorom Golden Interstar 0,3 dB som dosiahol stabilný príjem z družice Eurobird! Bol by som veľmi rád, keby sa tento komplet stal pre ostatných akousi výzvou, za účelom overenia, čo všetko je možné dosiahnuť pomocou miniatúrnych parabolických antén. Túto kombináciu v tomto čase osobne považujem za neprekonateľnú. Samotná parabola Gibertini je profesionálnym výrobkom s dokonale urobenou odraznou plochou. Konvertor Golden Interstar 0,3 dB sa ukázal po všetkých pokusoch s inými konvertormi ako najlepšie prispôsobený k tejto anténe. Som teda presvedčený, že v najbližšej dobe už jedine nejaký mimoriadne zázračný konvertor by mohol tromfnúť možnosti doterajšieho príjmu pod mojím strešným oknom. Pokiaľ by ste o niečom vedeli, informujte ma, som pripravený na testovanie. O výsledkoch testu, jednotlivých typoch konvertorov a satelitných prijímačov pripravujem podrobnú reportáž, ktorá bude uverejnená v niektorom z nasledujúcich čísel. Ak vy sami ste fanúšikom príjmu satelitného signálu pomocou miniatúrnych parabolických antén, napíšte nám do redakcie Lut Sat Radio. Ak by ste vedeli o nejakom výrobcovi, ktorý vyrába ešte menšie parabolické antény ako je tá od Gibertini, dajte vedieť, kde sa nachádza, pokúsim sa ju získať na testovanie.

ing. Ján Luterán