Parabola.cz

Raz začas sa to naozaj stáva. Zazvoní telefón, dotyčný sa predstaví ako nemenovaný čitateľ časopisu a spustí sa vodopád rozhorčených slov. Nadviazať normálny dialóg je nemožné a prerušiť spojenie je neslušné. Po piatich minútach, keď si ucho vytrpelo svoje, dotyčný odrazu vodopád zastaví a v telefóne sa rozhostí nekonečné ticho. Aj by som mu rád ihneď spätne zatelefonoval a reagoval, pohľad na displej mi však prezradí iba toľko, že mi volal pán "Utajený". A pritom aj ten posledný telefonát nebol v skutočnosti neslušný. Zrejme trocha fanaticky naladený priaznivec STV mi iba mierne zvýšeným hlasom vyčítal, prečo vo svojich článkoch donekonečna kritizujem STV a jeho činnosť. Či si vraj neuvedomujem historickú zmenu a doslova odvahu, ku ktorej sa odhodlalo nové vedenie STV. Ako si vôbec môžem dovoliť nazývať priebeh vývoja udalostí v STV po roku 1989 ako pozostatok socializmu a charakterizovať verejnoprávnu inštitúciu ako hlásnu trúbu politikov a práčku peňazí ich kamarátov. Na konci monológu mi pán "Utajený" ešte dôrazne pripomenul, aby som si uvedomil dôležitosť STV pre zachovanie kultúrneho dedičstva národa. Tak a teraz k veci. Kultúrnym dedičstvom a výnimočnosťou rasy sa oháňali aj tí, čo nakoniec rozpútali druhú svetovú vojnu. Jednoducho zneužili pojmy viažuce sa k národu a manipulovaním verejnosti aj pomocou elektronických médií dosiahli pre svoj účel vhodnú davovú psychózu. STV na svojich koncesionároch už viac ako 10 rokov úspešne uplatňuje obdobnú metódu iba so zmenou účelu. Pod pojmom kultúrne dedičstvo národa sa schovávajú hlavne záujmy vysokej politiky a s tým spojené premiestňovanie peňazí. Kultúrne dedičstvo národa, podľa môjho názoru, môže efektívne rozvíjať iba akási národná agentúra, ktorej úlohou bude zaznamenávať a zároveň i vydávať špecializované CD a DVD s takouto tematikou. Ak budete pociťovať deficit kultúrneho dedičstva, vložíte si DVD do prehrávača a môžete si zašantiť, koľko vám len srdce ráči, hocikedy a koľkokrát chcete! Navyše to bude za vlastné peniaze, pričom v cene nahrávky dobrovoľne podporíte náklady i existencu agentúry. Je celkom možné, že medzi titulmi s názvom "Kultúrne dedičstvo slovenského národa" si nájdu jeho priaznivci i pasáže s temnými, ale pravdivými stránkami slovenskej minulosti i nedávnej súčasnosti. Fašizmus, politické procesy a vraždy, socializmus s ľudskou tvárou, utajení svedkovia v STV vrátane miliardových podvodov, únosov a atentátov sú, žiaľ, tiež súčasťou slovenskej reality. Tituly budú k dispozícii a je iba vecou občanov a ich rozhodnutia, či si niektoré zakúpia. Ak som hovoril o národnej agentúre, myslel som tým predovšetkým na záruku v súvislosti s obsahom spomínaných nosičov. A to je podstata, ktorá mi nesmierne chýba u našej verejnoprávnej televízie. STV má zo zákona daný rozsah svojej činnosti a keby v reále aspoň sčasti plnila tam stanovené kritériá verejného záujmu, nikdy by nemohla kamuflovať verejnosť a brnkať na jej skryté šovinistické pudy. Mimochodom, ešte som si spomenul, že pán "Utajený" mi vo svojom monológu naznačoval i akúsi závisť z mojej strany smerom k novému vedeniu STV. Naozaj, už to asi nemá význam donekonečna opakovať, ale riaditelia STV vrátane jeho vedenia ma zaujímajú iba ako súčasť tejto inštitúcie a nikdy nie ako osoby samotné. To sa, nakoniec, dá veľmi jednoducho dokázať článkami, ktoré som v minulosti na adresu tejto inštitúcie, a teda aj ich riaditeľov napísal. Problém bude zrejme v prahu vnímania samotnej verejnoprávnej televízie. Pre mňa je to subjekt ako každý iný, vrátane diaľnice, ktorú financujeme zo svojich peňazí. Ak tunel pod Braniskom vŕtame o pár rokov dlhšie ako inde a potom ešte rok mešká jeho otvorenie kvôli hlúpostiam, máme právo zistiť, v čom je problém. U STV je to však omnoho horšie. Tam už všetci vieme, že táto inštitúcia nielenže okrádala občanov o peniaze, ale dokonca účelovo manipulovala s verejnou mienkou a jej najmenším prehreškom, hoci nemalým, bola a je absencia verejnoprávnosti. Neviem preto, čo má posledné vedenie STV za lubom a nakoľko je v skutočnosti schopné chrániť, riadiť a zveľaďovať náš majetok. Vypočul som si nedeľný prejav pána riaditeľa zo dňa 15. 6. 2003 a potešilo ma, že si osvojil novú terminológiu o tom, že majiteľom STV sú jej koncesionári. Nepotešilo ma iba to, že tieto prázdne slová nesprevádzajú skutky. Ideologická bašta socializmu je aj v roku 2003 pod novým vedením obyčajnou štátnou inštitúciou v rukách politikov. STV je vlastne stokrát horšia ako monopolný dodávateľ teplej vody do panelákov. Proti cene za kubík síce mnoho nezmôžete, ale máte možnosť skontrolovať si aspoň množstvo a čiastočne i teplotu dodávanej vody. U STV nič takéhoto ani približne neexistuje! Nazývať preto jej činnosť kamuflážou je v skutočnosti umierneným konaním. Pán terajší riaditeľ pritom vykazuje oproti všetkým doterajším najvyššiu politickú šikovnosť, ale hlavne schopnosť elegantného nahryznutia problému s prenesením jeho riešenia na bedrá daňových poplatníkov. Zdá sa teda, že najnovšia reorganizácia v STV sa uskutoční ľahko a bezbolestne pre všetkých, ktorí defraudovali a kamuflovali. Daňoví poplatníci a dôchodcovia predsa veľmi radi zaplatia zvýšené poplatky za svoju "drahú" televíziu. Veď už aj doterajšie nedeľné rozjímania pána riaditeľa sú prísľubom na krajšie zajtrajšky. V tom poslednom sme už počuli aj vtipný nápad o tom, ako sa bude 150 koncesionárov raz za tri mesiace stretávať v Bratislave a navzájom si s vedením vymieňať poznatky o STV. Ak bude dobrá hostina, možno i hodnotenie dopadne priaznivo. Nie som zástancom takýchto stupídnych masových seansí. Mne by úplne stačilo, keby vedenie STV našlo odvahu a predstúpilo pred svojich koncesionárov a verejne obhajovalo svoje kroky v otvorenej diskusii. Veď na STV2 je voľného priestoru vyše hlavy! Zatiaľ, než sa k tomu páni odhodlajú, doporučujem si naštudovať Záverečný účet STV za rok 2002. Zistíme tam mnoho zaujímavých skutočností o "svojom majetku". Najzaujímavejšia je asi pasáž o zadĺženosti STV. Slovenským telekomunikáciám STV dlhuje takmer 200 miliónov, zahraničným veriteľom ďalších takmer 196 miliónov, neznámym domácim veriteľom 200 miliónov navyše, atď. Celková zadĺženosť tejto podarenej firmy ku koncu roku 2002 je takmer miliarda korún! Takže, priatelia koncesionári a prinútení spolumajitelia STV, nebolo by už načase skonštatovať, že naša drahá, milovaná a všetkými národnými masťami mazaná kultúrna pokladnica je vlastne vrcholom pyramídovej hry so štátnym dozorom? Kde sa na ňu hrabe akási BMG invest!

OD 1. 8. 2003 EŠTE DRAHŠIA STV!

Zhodou okolností som sa bezprostredne po ukončení článku Naša "drahá" STV, dozvedel výsledky hlasovania parlamentu vo veci novelizácie zákona o koncesionárskych poplatkoch. Vôbec ma neprekvapilo to, čo nakoniec parlament schválil. Od 1. 8. 2003 sa zvyšujú koncesionárske poplatky nasledovne: za STV z pôvodných 75 Sk na 100 Sk, u SRo z 30 Sk na 40 Sk. Novinkou je tiež zavedenie poplatku pre dôchodcov, ktorí budú platiť za televíziu 50 Sk a za rozhlas 20 Sk. Čo k tomu dodať? Snáď iba toľko, že bolo pomerne zaujímavé vypočuť si odkaz pána riaditeľa STV cestou elektronických médií tesne pred hlasovaním. Zanietene hovoril o tom, že pokiaľ sa zvýšenie neuskutoční, bude to znamenať záťaž pre štátnu pokladnicu, ktorá bude musieť televíziu dotovať ďalšími stámiliónmi. Navyše, ak by poslanci zvýšenie poplatkov neschválili, "vyhrážal sa" odstúpením z funkcie. Priznám sa, neporozumel som jeho myšlienkovým pochodom. Aký je rozdiel medzi tým, keď bola verejnoprávna televízia financovaná z koncesionárskych poplatkov a navyše si musela verejne cez parlament zdôvodniť dofinancovanie svojho rozpočtu? Po zvýšení koncesionárskych poplatkov s dodatočným "výpalným" od dôchodcov sa situácia pre STV z hľadiska verejnej kontroly omnoho zjednodušila. Dôchodcov je mnoho, sú prakticky bezbranní, platia i za to, čo nemusia a z ich strany nemožno očakávať žiadny odpor a ani chuť na kontrolu. Pán riaditeľ STV preto po schválení novely neskrýval radosť a zvýšenie označil za historické. Vynútené financovanie STV, prenesené priamo na bedrá koncesionárov môže mať nakoniec i svoje výhody. Občania si konečne uvedomia, že každý mesiac posielajú peniaze inštitúcii pod názvom STV. Pokiaľ STV v dohľadnej dobe skutočne nepreukáže vo svojom vysielaní zásadné zmeny, obráti sa výhoda ľahko získaných peňazí proti nej. Teraz to všetko bude prebiehať úplne inak ako doteraz. Dá sa očakávať, že na neschopnosti a "pažravosti" STV sa otvorí platforma nových aktivít negatívne naladených divákov, ktorá prerastie až do novokoncipovaných občianskych združení a politických strán. Tým, že sa televízny poplatok dostal na magickú hranicu 100 Sk, zlomila sa psychologická bariéra a občania začnú nielen rozmýšľať, ale i zisťovať, začo vlastne platia. Na nemenovanej verejnej diskusii na internete dňa 20. 6. 2003 odzneli názory televíznych divákov, venujúce sa zvýšeniu poplatkov. Ľudia sa pýtajú, prečo majú platiť mesačne 100 Sk za niečo, čo pozerajú minimálne alebo raz v roku, keď sú MS v hokeji. Viacerí diváci sa začínajú prikláňať k tomu, že koncesionárske poplatky je treba zrušiť. Ak dokážu súkromné televízie existovať iba z reklamy a musia prispôsobiť svoje reálne náklady príjmom, prečo by tak nemohla urobiť aj STV? Ľudia svoj nesúhlas a nespokojnosť vyjadrili i konštatovaním, že sú ochotní voliť také strany, ktoré si zrušenie koncesionárskych poplatkov a zrušenie štátnej STV zakomponujú do svojich volebných programov. Dôchodcovia logicky konštatovali, že štát im vyrovnal dôchodok o 300 Sk vďaka inflácii, zároveň im však berie 70 Sk a kde je zdraženie za plyn, elektrinu, či zvýšené DPH? Treba dúfať, že STV, či pán riaditeľ im odpovie!

Ing. Ján Luterán